Friday, November 18, 2016

Slovinsko autom August 2016

Na úvod

Nemýlite sa, je to dlhé, skoro až nekonečné. No toto sa stručne asi ani nedá podať, ledaže by vám stačilo toto - "Boli sme v Slovinsku autom, kadečo sme videli, kadečo sme zažili a nakoniec sme sa vrátili živí a zdraví späť domov."

Verím ale, že keď to úspešne dočítate dokonca, tak vás to možno navnadí navšíviť Slovinsko tiež a že informácie z tohto textu budú pri plánovaní možno aspoň trochu užitočné.

 

Piatok

Náš výlet začal vskutku skvostne. Prišiel som domov z práce, všetko pobalené, ešte nákup posledných drobností, na ktoré sme zabudli. Cestou do obchodu som skontroloval ešte auto a zistil som, že aj napriek tomu, že som dolieval vodu do chladiča, je jej tam zas nejako pomenej. Tak teda, nebudem nič riskovať, hovorím si, a idem do servisu. Tam mi servisák ukázal, že voda z chladiča nie "pomaly ale isto" kvapká ale skôr tečie. No reku, tak teda sa asi nikam nejde. Nie som ani prvý a nebudem ani posledný čo takto dopadol tesne pred dovolenkou. Skúsil som ale ešte obvolať pár ľudí. Bingo, Pán brat požičia. Tak teda otočka domov a výmena áut. Odchod sa posunul o niekoľko hodín na ráno druhého dňa.

Sobota

Vstávame o 5, skorá káva nech nezadriemem za volantom, berieme veci do auta a vyrážame asi okolo pol 7.

Skoro by to vyzeralo ako niekde na Ibize je to však len ráno v Petržalke
Aj takto sa dá vyriešiť držiak na mobil v aute

Okolo pol 12 schádzame po niekoľkých hodinách jazdy z diaľnice na juhu Rakúska a ideme sa terigať do kopca. Že 18% stúpanie, zaraďte 1. No reku dobre. Niektoré autá si aj celkom zafučali ale tak zvládli sme. A už sme boli v Slovinsku, našej cieľovej destinácii. Odparkovali sme v dedinke Podkoren, kde sme si dali obed, ktorý sme si chystali predchádzajúci deň.

Výhľad počas obeda - hneď chutilo lepšie

Potom sme sadli znovu do auta a vybrali sa smer sedlo Vršič (1611 m n.m.) za mestom Kranjska Gora. Na prvý deň sme totižto mali naplánovaný výstup na horu Prisojnik, tiež nazývaný Prisank (2547 m n.m.). Samozrejme nič nemôže byť dokonalé. Chceli sme na túru vychádzať ako ľudia, ráno. Keďže sa nám to však celé posunulo tak sme vyrážali v neturistickú hodinu (o asi pol 3 poobede). Na túru o trvaní asi 6-7 hodín - no to je rozum toto.

Sobota je tiež dňom, kedy sme si uvedomili, že si máme vážiť slovenské turistické značenie. Hory tam majú krásne, Julské Alpy sú majestátne, ale to značenie, odpusťte Slovinci ale to je tragédia. V Slovinsku poznajú len jednu farbu a to červenú. Cesty označujú červenými krúžkami s bielou bodkou v strede alebo len červenu čiarou naznačujúcou smer chôdze. To sme pochopili tiež asi až po pol hodine, že zobáčik doľava znamená tu odboč doprava :D No ale čo je problém pri jednofarebnom značení? To sme pochopili pri prvom "hríbiku" (rozcestníku), na ktorom boli 3 šípky, všetky červené a na všetkých bolo napísané "Prisojnik" iba časy sa mierne líšili. Pozreli sme sa do mapy, kde boli 3 červené trasy ale tu neboli už ani tie časy.

Nakoniec sme od chatára zistili, ktorou cestou máme ísť. Trafili sme. Po chvíli sme dorazili k skalnej stene kde bola tabuľka s označením Kopiščarjeva pot s upozornením, že ide o náročnú značenú turistickú cestu. Nahodili sme sedáky a vyrazili. Trasa bola na viacerých úsekoch pekne odistená oceľovými lanami, na väčšine úsekov však bolo istenie sa o tieto laná skôr strata času. Boli tam však aj pekné exponované miesta či miesta, kde bol vápencový podklad nepríjemne šmykľavý a tam už bezpochýb bolo viac než rozumné istiť sa. Počas výstupu sme niekoľkokrát videli tzv. pohanskú dievku (Ajdovska deklica) ide o miesto v skale pripomínajúce ženskú tvár.

Ajdovska deklica počas výstupu Kopiščarjevskou cestou

Neskôr sme sa dostali k ďalšiemu nádhernému výtvoru prírody. K pravdepodobne najväčšiemu prírodnému skalnému oknu v Alpách s výškou asi 80m a šírkou 30m, cez ktoré priamo vedie značená cesta Kopiščarjeva pot, ktorou sme šli hore. V okne je kopa kamennej sute a je potrebné byť naozaj opatrný, aby ste niekomu pod vami neposlali kamenné prekvapenie.

Výstup cez veľké Prisojnikovo okno

Za oknom sa dalo ísť doprava alebo doľava, viditeľné označenie by ste tam ťažko hľadali (až keď ste sa vydali doprava tak ste videli na skale napísaný smer a cieľ cesty). Stretli sme tam však turistov, ktorí nám povedali, že na Prisojnik je to už len nejakú 1-1,5 hodiny tak sme sa tam vybrali. Po asi hodine, keď sme vystúpili na jeden z predvrcholov a videli sme, že ten náš je ešte asi dosť ďaleko sme sa rozhodli kvôli pokročilému času otočiť. Predsalen o 6 večer, už zvyknem byť niekde v doline na chate, papať večeru a byť v ťažkej pohode a nie trčať vo výske možno 2300m a nevedieť či stihnem do tmy zísť dolu.

Výhľad na jednu časť Álp z nášho konečného výškového bodu

Pravdepodobne pohľad na nedosiahnutý vrchol

Zostup bol čistá Golgota, mali sme toho už celkom dosť po celom dni v aute a kamene, tzv. podkýnaky, nie sú tiež nič príjemné pre unavených zostupujúcich. Stihli sme to presne. Keď sme zišli dole videli sme posledné lúče slnka na končiaroch dvojtisícoviek za nami. Bolo to krásne, romantické, boli sme šťastní, že sme dole, živí a zdraví ale bolo treba zabezpečiť posledné, nocľah. Spomenuli sme si na miesto kde sme ten deň po príchode do Slovinska obedovali s výhľadom na štíty. Bolo to v dedinke Podkoren na kraji dediny pri kostole. Je tam parkovisko a vedľa neho lúčka. Zaparkovali sme auto, postavil som stan a zaľahli sme.

Nedeľa

Prebúdzame sa ráno na budík, ktorý zvonil asi okolo 6 aby sme čím skôr zbalili stan pretože sme nevedeli kedy bude omša tak nech to nebije do očí. Samozrejme nám to ešte nejaký čas trvalo lež sme sa vykopali zo spacákov. Vychádzame zo stanu do hustej hmly.

Nocľah v Podkoreni Sobota-Nedeľa

Tá sa behom prípravy raňajok a varenia rannej kávy postupne rozplynula a ukázalo sa krásne ráno s výhľadom na okolité lúky a vrcholy Álp. Hygienu sme vybavili zbieraním rannej rosy z trávy, ktorej bolo toľko, že sme sa celkom plnohodnotne osviežili a poumývali. Po raňajkách sme zdvihli kotvy a šli sme do Kranjskej gory na omšu. Po nej sme sa prešli po meste a vyrazili sme zase ďalej.

Zastavili sme sa v dedinke Podhom, z ktorej sme sa vydali do rokliny Vintgar. Dalo by sa to prirovnať možno k Slovenskému raju bez rebríkov :P je to pohodlná prechádzka na asi 1-1,5 hodiny (jedným smerom - treba sa potom samozrejme dostať ešte späť alebo ísť cestou okolo). Trasa vedie popri silnej horskej riečke Radovna. Okrem nespočetného množstva turistov na úzkych obojsmerných chodníkoch a mostíkoch vedúcich popri a ponad Radovnu sa môžete kochať pohľadom na priezračne čistú vodu, sledovať pereje a hučiace vodopády. Tie 4€ čo človek dá za vstup určite stoja za ten pohľad.

Roklina Vitgar
Umelé prehradenie rieky a pekný klenutý most ponad roklinu

Neskôr večer sme šli k Bledskému jazeru, kde sme odstavili auto na platenom parkovisku (2€/hod) a šli sme sa okúpať. Voda bola príjemná ale nebolo to nič extra výnimočné. Ani ten známy ostrov s kostolom v strede jazera z nášho pohľadu skoro ani nevyzeral ako ostrov. Po hodine sme sa pobrali k autu a šli sme preparkovať. Hore pri železničnej stanici je veľké parkovisko kde sa dá pohodlne zaparkovať aj bez platenia. Odtiaľ sú aj celkom pekné výhľady pretože je to niekoľko desiatok metrov vyššie ako jazero.

Blejsky otok
Blejski grad

Určite by bolo fajn poprechádzať sa aj po meste, či ísť pozrieť Blejski grad nad jazerom no bol najvyšší čas hľadať strechu nad hlavou, respektíve miesto kde tú stretu postaviť. Využívali sme k tomu najmä turistickú mapu Triglavnského Národného Parku (TNP), ktorá bola síce na plánovanie turistiky takmer nepoužiteľná ale aspoň na nej bolo jasne vidieť hranicu národného parku, pre nás indikátor prísneho zákazu stanovania, a boli na nej značené aj nejaké lúčky, čo sa nám tiež zišlo.

Po asi 20 minútach jazdenia po obci Bohinjska Bela sme si povedali, že skúsime ísť do zákazu na súkromnú cestu a majiteľa domu, ku ktorému cesta viedla, sa spýtať, či by mu neprekážalo, keby sme si tam postavili stan. S malou dušičkou som klopal na dvere, tá sa však ešte viac zmenšila, keď som uvidel prichádzať ku dverám staršieho pána, možno 70-nika. Povedal som si, že ma buď poženie, alebo mi po anglicky vôbec nebude rozumieť a potom ma tiež poženie. Príjemne ma však prekvapil pretože angličtinu ovládal bezproblémovo (možno dokonca lepšie ako ja) a nemal tiaž ani problém s tým, že by sme zostali na noc vonku pri jeho dome.

Po tom čo sme rozložili stan a zotmelo sa sme uvideli, že sa za horami blýska tak sme sa rozhodli nezmoknúť a všetko zase zbaliť a presunuli sme sa prvýkrát na noc do auta. Komfort tu bol značne obmedzený keďže zložené zadné sedačky netvorili s kufrom rovinu. Myslím, že za zmienku stojí aj prírodná lezecká vápencová oblasť v tejto obci s výškou asi 35m a tiež vodopád neďaleko tejto lezeckej oblasti Iglica falls.

Pohľad zdiaľky na lezeckú oblasť v obci Bohinjska Bela

Pondelok

Prebúdzame sa do veterného rána. V noci asi ani nepršalo, všade sucho, čiže sme zbytočne putovali do auta, no vyspali sme sa relatívne dobre.

Tento deň máme v pláne návštevu Bohinjského jazera - najväčšieho ľadovcového jazera v Slovinsku (na dĺžku meria asi 4km). Autom sme ho celé obišli a zaparkovali sme až v dedinke Ukanc pri hoteli Zlatorog, kde sme platili len 5€ za celý deň (neskôr keď sme sa poobede k autu vrátili už tam nebol nikto kto by parkovné vyberal). Odtiaľ sme sa najskôr vydali na malú nenáročnú túru k vodopádu Savica. Dostanete sa tam asi za 1,5hodiny šľapania (1hod. po širokej štrkovej ceste – dá sa aj bicyklom, a 20min. po spoplatnenom chodníku (3€) s kopou betónových schodov). Celou cestou takmer neuvidíte značku lebo tu pre istotu značili veľkým "rovná sa“ a číslom, ktoré sa počas trasy dokonca zmenilo za iné. Pri odbočkách choďte stále po ceste, ktorá sa vám zdá byť hlavná :P, žiadny smerovník nečakajte.

Cesou späť sme sa zastavili ešte pri rieke Savica kde sme si trochu omočili nohy, bolo to však celkom bolestivé lebo voda je v nej naozaj ľadová i keď krásna, priezračná.

Tiché miesto neďaleko náučného chodníka - rieka Savica 

Potom sme sa šli okúpať do jazera. Po skúsenosti s riekou som si myslel, že to nie je možné ale voda bola veľmi príjemná, na plávanie úplne ideálna. A bola absolútne čistá. Celé jazero bolo ako vystrihnuté z nejakého prírodopisného časopisu. Po chvíľke sa spustil dážď, najskôr taký tichý, no neskôr celkom slušná leja a tak sme trasúc sa od zimy, celí mokrí čakali na terase v kempe pri jazere asi pol hodinu.

Aby ste si nemysleli, že len kecám - naozaj som si bol zaplávať a bolo to super
Pohľad na Bohinjske jazero z mestečka Stara Fužina

Vzhľadom na náš stav sme sa rozhodli, že si na túto noc skúsime nájsť ubytovanie na priváte. Celí mokrí stavať stan do mokrého a ešte za to platiť asi 13€ na osobu sa nám zdalo ako nezmyselný nápad. Zastavili sme sa pri prvom apartmánovom dome, hneď blízko jazera (v mestečku Stara Fužina), kde chceli od nás 56€ za oboch. Pani nás presviedčala, že to je štandardná cena. No nakoniec sme sa rozhodli sadnúť do auta a ísť ďalej. O asi 10 minút sme prišli do mestečka Bohinjska Bistrica kde sme hneď v prvom priváte, do ktorého sme vošli, zohnali ubytovanie za 40€ za oboch tak sme tam zostali.

Na večeru sme šli do reštaurácie (Gostilnica Strudl) aby sme ochutnali niečo lokálne. Ja som si dal také varené rozpučené zemiaky zmiešané s oškvarkami, kyslú kapustu a niečo čo pripomínalo salámu. Manželka si zvolila niečo sladké, také rolády s mäkkým syrom (cottage cheese alebo niečo podobné). Porcie boli naozaj slušné lebo sme sa najedli do prasknutia a to sme na „obed“ mali len instantnú minútku takže isto odporúčame :)

Utorok

Tentokrát v noci pršalo a celkom výdatne takže apartmán sadol jak P na Š. Dali sme sa tiež trochu dokopy, sprcha a podobné srandy a ráno sme si tiež uvarili teplé jedlo k obedu.

Z Bohinjskej Bistrice sme vyrazili smer Ľubľana. Tam sme sa zastavili, dali si obed čo sme si spravili ráno a potom sme šli smer staré mesto. Najskôr som vymýšľal ako neplatiť parkovné lebo som mal predstavu bratislavského parkovania. Potom som zistil, že priamo v centre pod hradom sa dá parkovať za 0,7€/hod. čo je smiešna suma. Zaplatil som parkovné na 3 hodiny a vybrali sme sa do mesta. Najskôr sme si vyšľapali na hrad. Z tej strany z ktorej sme šli bol otrasný chodník, vlastne by som to ani nenazýval chodníkom. No ale vyšli sme. Hrad bol pekný, bola tam kopa ľudí a dalo sa po ňom poprechádzať - pár desiatok minút tam bolo čo robiť aj napriek tomu, že sme si neplatili žiadnu prehliadku. Zároveň bolo možné navštíviť rôzne výstavy ktoré tam majú asi sezónne. Zaujímavé bolo tiež prepojenie moderného dizajnu a starého historického miesta.

Nádvorie ľubľanského hradu

Potom sme zišli dolu do starého mesta kde sme sa prešli popri rieke, bolo tam neskutočné množstvo stánkov a podnikov a tiež ľudí. Mesto bolo veľmi pekné a čisté. Nakoniec sme sa zastavili ešte na trhu, kde sme si kúpili ovocie, ktoré sme hneď aj od hladu zjedli.

Z Ľubľany sme vyrazili k Predjamskému gradu čo je ďalší člen z NAJ kategórie Slovinska. Je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší jaskynný hrad. Samozrejme ste ho už isto videli na fotkách ale naživo... – tak nejak som bol z toho užasnutý aj keď som vedel o čo ide.

Predjamski grad

Chvíľu sme rozmýšľali či vôbec ísť dovnútra, tak nejak sme nevedeli čo od toho čakať a či sa to oplatí, či to nebude nejaká nudná prechádzka po 3 hradných miestnostiach. Nakoniec sme sa ale rozhodli kúpiť si lístky (jeden stál cca 12€). Pred vstupom sme dostali Audio Guide-a v českom jazyku. Popravde sme boli veľmi milo prekvapení. Presúvali sme sa po značkách po hrade a nevedeli sa dočkať na ďalšiu nahrávku a na to, čo v nej bude. Veľmi zaujímavé bolo to ako stavitelia využívali dielo prírody, ako jednotlivé miestnosti situovali a prepájali murované steny a steny z holej skaly jaskyne. Zaujímavý bol aj príbeh a história hradu. Za zmienku snáď stojí aj možnosť návštevy jaskyne pod hradom čo sa dá za príplatok k lístku.

Vľavo - murovaná omietnutá stena, vpravo - prírodná, skalnatá stena

Pri kaplnke v obci Predjama stojí zaujímavý strom. Ide o asi 500 ročnú lipu, ktorú údajne zasadila na hrobe niekdajšieho pána hradu, lúpežného zbojníka Erazma Predjamskeho, jeho milá. Lipa tam stojí dodnes ako symbol života aj napriek ničivému požiaru z pred pár rokov. Dnes je stiahnutá popruhmi aby sa jednotlivé časti nerozpadli. Na zemi neďaleko lipy sme našli niekoľko semiačok, z ktorých snáď vyrastú nové stromy a snáď sa dožijú aspoň zlomku veku ich "rodičovského stromu".

Stará lipa pri kaplnke Bolestnej Panny Márie

Ďalej môže byť zaujímavá návšteva jaskyne Postojnska jama (v meste Postojna asi do 20km od Predjamského gradu), ktorá tiež drží mnoho tromfov v rukáve. Síce sme tam neboli ale určite stojí za zmienku, že ide o jaskyňu s najdlhšou prehliadkovou trasou na svete (cca 5km sprístupnených chodieb). Unikátom je aj koľajnica vedúca touto jaskyňou, po ktorej sa počas prehliadky budete presúvať vláčikom. V jaskyni tiež žije vzácny endemit obojživelníka “človekoryba“ (lat. Proteus anguinus), ktorý aj napriek ťažkým podmienkam dokáže v jaskyni prežiť. Bez potravy totižto údajne vydrží až 10 rokov.

V noci sme spali na ceste k ďalšiemu zaujímavému miestu. Stan sme si postavili na lúčke neďaleko jednej dediny kúsok od hlavnej cesty. Bolo tam príjemne a ticho, nikto nás tam nevyrušoval.

Streda

Pohľad ráno keď sme vyšli zo stanu

Ráno sme sa vydali do jaskynného komplexu Škocjanske jame. Tie boli vďaka svojej jedinečnosti zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Jaskynná výzdoba nie je až taká ohurujúca ako sme možno zvyknutí tu na Slovensku. Je to z dôvodu dávneho zemetrasenia, ktoré ju zničilo a podľa informácií od sprievodcov stalaktit vyrastie o 1cm približne za 100 rokov takže na mnohých miestach sme videli iba nejakých 1000 ročných mládencov.

Čo je však zaujímavé je jeden z najväčších známych podzemných kaňonov na svete. Vyformovala ho rieka Reka, ktorá priamo preteká jaskyňou. Počas prehliadky pôjdete okolo pamätnej tabule označujúcej výšku vody počas záplavy, dostanete sa do priestoru vysokého cez 140m, budete prechádzať vo výške asi 47 metrov nad riekou po Cerkvenikovom mostíku. Zaujímavý bol aj pohľad na staré, dnes už nepoužívané turistické chodníky a starý pôvodný most ponad rieku, ktorý bol niekoľko desiatok metrov nižšie než ten aktuálny. Vraj ho zobrala voda. Vyzerá to tam tak trochu ako v Tolkienovej Morii (respektíve v tej Jacksonovej).

Podľa zákulisných informácií od sprievodkyne sa do budúcna plánujú aj spoplatnené jaskyniarske výlety do nesprístupnených priestorov ako je napríklad aj Martelova dvorana, jeden z najväčších podzemných dómov v Európe o objeme 2,2 milióna metrov kubických. To by stálo za výlet :)

Východ z jaskyne

Ešte spomeniem, že sa dá spraviť prehliadka rôznymi spôsobmi. My sme si zvolili len prehliadku jaskyne, dá sa tiež samostatne prejsť bez sprievodcu trasu popri rieke Reka až k vstupu do jaskyne, respektíve dá sa kúpiť listok na obe trasy a teda prechod jaskyňou a následné pokračovanie popri rieke proti prúdu až do dediny Škocjan. Vstupné do jaskyne pre dospelého je 16€.

Rieka Reka na svojej ceste do jaskyne

Ďalej sme sa zastavili v dedinke Lipica kde majú od roku 1580 dvorný žrebčín, v ktorom boli vyšľachtené známe kone Lipicány. Aj bez vstupu do plateného areálu sa dá zaparkovať a ísť si aspoň nachvíľu pohladiť nejakého bieleho muhaha.

Lipicány vo výbehu

Vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hranici s Talianskom tak sme sa vydali tam, prechádzali sme okolo krásneho prístavného mesta Trieste. Zastavili sme sa však až niekoľko kilometrov ďalej kde sme zbehli na malú chvíľu okúsiť aj slanú vodu, keď už sme sa kúpali skoro v každej vode okolo ktorej sme šli. Hneď za hranicami sme vedeli, že sme prišli do Talianska, čiary na cestách zmizli a jazdilo sa po taliansky (jak sa dalo), ale aj to má niekedy svoje čaro.

Malý taliansky prístav

Potom sme to otočili smer sever, späť do Slovinska do dediny Čezsoča. Mnohým vyznavačom vodných športov je táto oblasť veľmi dobre známa, pretože tu je naozaj veľa možností na rafting či kaňoning koncentrovaných na veľmi malom priestore. Je to neprehliadnuteľné už len keď prechádzate cez dediny a všade vidíte autá s člnmi, na každom druhom dome visí reklama a asi každý piaty obyvateľ tam má vlastný biznis na raftingu (samozrejme tie čísla treba brať s rezervou :P). Zároveň sme zase na hraniciach národného parku a teda je tam kopa možností na turistiku či aj nenáročné prechádzky.

Čo je ale podstatné nie len domáci ale aj Slováci tu organizujú zájazdy. Dohodli sme si kaňoning s chalanmi z AAC Tour z Hlohovca, ktorí v Čezsoči majú počas sezóny stálu základňu, teda sa to dalo úplne v pohode napasovať na náš štýl výletu. Len sme sa dopredu informovali, či by bolo možné niektorý deň prísť a ísť na niektorý z programov. Odporúča sa ísť počas týždňa čím, viac v strede tým menšia pravdepodobnosť že tam bude veľa víkendových turistov

Túto noc sme pre zmenu spali prvýkrát v kempe. Cenovo nás vyšiel pomerne slušne (8,5€ na osobu). Kemp bol tiež veľmi slušný a navyše tam bolo toľko Slovákov, že by sa tam asi ťažko niekto mohol stratiť.

Štvrtok

Po dohode s inštruktorom v predchádzajúci deň sme ráno pred 9 nabehli na parkovisko, vyfasovali sme neoprény a ostatnú výbavu a v počte 3 kusy (my 2 a inštruktor Kubo) sme vyrazili na kaňoning na Sušec.

Bolo to pre nás niečo nové a neznáme ale zároveň sa nám to páčilo. Pani manželka je síce neplavec a teda bola trošku viac v šoku, keď nás Kubo púšťal po vodou vymletých skalných šmýkalkách do ľadových jazierok všemožnými spôsobmi (dole hlavou, na chrbte na bruchu...). Sušec patrí medzi tie najľahšie, bolo to prakticky nenáročné, zároveň to bolo ale pomerne záživné keďže tam bolo naozaj veľa šmýkaliek a podobných sránd, ktorých je pri tých náročnejších kaňonoch podstatne menej a tam je potrebné veľa miest zlaňovať.

Čo je podstatné, Kubo a pravdepodobne aj ostatní inštruktori sú fakt v pohode, dostatočne zodpovední a vedia čo robia. Dá sa s nimi užiť kopec srandy a aj kaňoning je omnoho záživnejší ako u iných, keďže oni sú asi jedni z mála, ktorí svojich klientov po šmýkalách šmýkajú a na skokoch nechávajú skákať. Iní údajne váčšinu zlaňujú, je to zdĺhavé a nezáživné, čo mi k tomu kaňoningu moc nepasuje. No uznajte keď sa môžete šmyknúť po 13 m dlhej strmej šmýkačke tak to budete zlaňovať? No nebola by to škoda? :D

Cestou späť do Čezsoče sme sa ešte zastavili na jednom moste ponad rieku Soča z ktorého sa dalo skákať. Je to výška asi 12m čo je už celkom dosť ale keď už som tam bol tak som si povedal, že to musím dať. Keďže som bol ale na svojom aute tak sme mali už vyzlečené neoprény a tak som šiel, jak sa povie naostro, iba v plavkách. Dostal som inštruktáž ako to spraviť, treba sa poriadne odraziť „Nie že spravíš len krok dopredu!“. Inštruktáž je inštruktáž, ale keď človek stojí na moste 12 m vysoko tak mu je inštruktáž na 2 veci. Po asi minúte rozmýšľania som to dal. Čo som spravil? Krok dopredu. Čo malo za následok naklonenie a dopad na zadok a vecajch. Z tej výšky naozaj nič moc, snáď som neutrpel žiadne trvalé následky :D

Pohľad z mosta na rieku Soča

Po príchode sme si oprali neoprény, cvakli za program (za jedného 40€), rozlúčili sa a vybrali sa späť do kempu. Tam sme si spravili obed, zbalili sa a vyrazili ďalej na sever.

Prešli sme cez národný park až až k sedlu Predil. Tam sme zamierili len kúsok za hranice do Talianska k jazeru Lago del Predil. To bola naša cieľová stanica na tento deň. Jazero bolo ako inak krásne tak som ho aj opáčil. Poprechádzali sme sa aj dookola. Boli tam pozostatky z vojny, bolo to nejaké strategické miesto na prechod cez hory a tak tam boli všelijaké delá a zaujímavé bunkre. Niekde v tej oblasti by malo byť aj múzeum ale k tomu sme sa nedostali.

Lago del Predil

Na noc sme sa rozhodli spať v aute na takom parkovisku-neparkovisku. Neboli sme už v Triglavskom národnom parku a keďže sme si nezistili čo to tam je a ako to tam je tak sme trochu tŕpli či nás v noci neprídu navštíviť nejakí carabinieri s pokutou. Našťastie sa tak nestalo. Bola možnosť zaplatiť 6€ za “kemp“ ale to sa nám nechcelo. Ťažko sa to totižto aj nazývalo kempom pretože to bolo len asfaltové parkovisko kde neboli ani toalety takže všetci z neho chodili na potrebu do lesa. Ono 6€ nie je tak strašné ale na druhej strane, za čo tam vlastne človek platí?

Piatok

Ráno sme vstávali skoro, moc sme sa nebavili, len sme upratali auto po noci a vyrazili. Vracali sme sa po ceste späť do Slovinska. Na tento deň sme naplánovali výstup na vrch Mangart (2 679 m n.m.). Vyviezť autom sa dalo až do výšky asi 1900 m n.m. Cestou hore zastavíte pri malej búdke kde zaplatíte 5€ za vstup na horskú cestu dlhú cca 12 km plnú serpentín a tesaných tunelov s celkovým stúpaním 22%. Po zaparkovaní sme si dali raňajky a vyrazili sme na výstup.

Celé to trvalo asi 1,5 hodiny čo je celkom rýchlovka. Hore sme šli tou náročnejšou z 2 možných ciest (Slovinská cesta) a dole tou ľahšou (Talianska cesta). Slovinská cesta je údajne ferrata obtiažnosti C. Tu som sa už ale naozaj ani raz nezaistil o istiace oceľové lano. Nie z hlúposti ale jednoducho preto lebo to terén nevyžadoval. Po chvíli vzdala nacvakávanie na oceľové lano už aj moja milá lebo ju to zdržovalo. Výstup bol ale celkom pekný s krásnymi výhľadmi.

Výstup na mangart
Nástup do ferraty
Pohľad do údolia
Kamenný obor
Drevený vyrezávaný kríž na vrchole Mangartu
Značka označujúca nástrahy horskej cesty k Mangartu, resp. z Mangartu

Po zostupe sme si spravili ešte poslednú instantnú minútku (z celkového počtu 2 :D) a vyrazili sme domov. Cestou sme sa zastavili ešte v Taliansku na nákup nejakých tých olivových olejov a podobných sránd. Potom sme si spravili ešte asi 10km zachádzku do Kranjskej Gory, v ktorej sme boli prvý deň pretože sme nemali nakúpené žiadne magnetky a podobné somarinky pre kamošov a rodinu a potom už len cesta po rakúskych diaľniciach domov. 

Čo nás oslovilo

  • Malá krajina, veľa krás a to sme boli len v jednej časti.

Čo nás sklamalo

  • Slovinské turistické značenie - to už som snáď dostatočne opísal vyššie.
  • Auto-moto turistika v národnom parku – čo sme postrehli prvý a posledný deň, keď sme šli na výstupy je obľuba istej skupiny ľudí voziť sa na aute či motorke po národnom parku. Vzhľadom na to, že tadiaľ vedú cesty a aj pomerne slušné tak sa tam chodili vyblázniť. Na jednej strane bolo super, keď sa človek mohol vyviezť niekde bližšie a tak skrátiť čas výstupu, čo môže v Alpách byť nekonečné a úmorné, kým sa človek niekam dostane peši. No keď človek počas celého výstupu počuje všelijaké vyslovene hučiace športové motory nadšencov, ktorí zastávajú filozofiu, čím hlučnejšie tým lepšie tak je to pomerne nepríjemné. A naozaj sme tam videli všelijakých típkov.

Čo nás to stálo

V nasledujúcej tabuľke sú približné sumy celého výletu, ktorý trval od soboty rána do piatku večera. Cena je za 2 osoby. Myslím, že táto suma sa dá hravo stlačiť ešte nižšie podľa preferencií cestujúceho, zároveň však môže byť aj podstatne vyššia :) V našom prípade bolo najväčším výdavkom vstupné i keď to bolo navýšené najmä kaňoningom, ktorý tvorí viac ako polovicu celej sumy za vstupné. Nasleduje cestovanie, keďže sme prejazdili cca 1500 km. V cene nie je započítané jedlo, to sme si z veľkej časti priniesli so sebou a varili sme si. Cena za ubytovanie je tiež pomerne dosť irelevantná keďže sme len 2x platili - raz za privát a raz za kemp.

PoložkaPribližná cena
nafta 110€
parkovanie + vstup na cestu k Mangartu 14€
vstupné + kaňoning 140€
ubytovanie 60€
celkom324€

No comments:

Post a Comment